Medzi bledými apatickými tvárami, nápadne opálení, športovo oblečení muž a žena s dvoma obrovskými batožinami, zaberajúcimi zhruba dva metre štvorcové na vzácnom priestore, kde by sa mohlo natlačiť ďaľších šesť ľudí. Dusno v metre sa veľmi rýchlo dostáva do bodu varu a následného výbuchu, pán v decentnom obleku, kravate a čiernom kabáte spustí: „To musíte otravovať ľudí cestujúcich do práce vašimi batožinami z dovolenky? To ste nemohli ostať na letisku a prečkať rannú dopravnú špičku a ísť metrom neskôr? Opálená športovo oblečená žena, vďaka práve strávenej dovolenke, zostáva relatívne pokojná: „To sa mi snáď sníva, hádam len máme právo sa vrátiť z dovolenky, my tiež vieme, čo je to pracovať v Paríži a cestovať ráno nalepení na ostatných". Do práce smerujúci muž pokračuje v svojich argumentoch „neskutočné, do práce nejdete a komplikujete tu situáciu vašimi dovolenkovými batožinami..."
Napadá ma, že aj ten pán, čo tak dôležito a poctivo cestuje do práce, že mohol vyraziť o 6 ráno, aby sa vyhol dopravnej špičke, a počkať si na začiatok pracovnej doby v kaviarni pri pracovisku.
Možno by sme sa vyhli podobným konfliktom, keby na vlakoch bolo napísané „v čase od...do...vyhradené len pre cestujúcich do práce". Možno by však po čase vznikli diskusie typu, koho práca je dôležitejšia, kto má väčšie právo vstúpiť do prepchatého vagóna metra ako iní.
Pred časom som v Bratislave v rannom autobusi začula výmenu dvoch študentiek, pravdepodobne smerujúcich na prednášky, či na cviká. S očami uprenými na staršiu vedľa nich sediacu pani frfľali, že prečo „babka" práve teraz sa musí „trepať" v hromadnej doprave a brať miesto tým, ktorí idú do práce, či do školy.
Zaujala ma ich otázka prečo. V duchu som si začala sama pre seba hľadať odpovede. Možno ide na trh si kúpiť orechy na koláč, alebo možno je od 5 ráno hore, čo nemohla spať a vybrala sa k známej rozobrať problémy so zaťom, možno ide strážiť vnúčatá, možno... A čo ma vlastne do toho? Ide kam sa jej zaráči, v hodinu ktorá jej vyhovuje a preplneným autobusom trpí rovnako, ako tí, ktorí idú dôležito za svojimi inými povinnosťami.
Trochu sa obávam budúcnosti, keď budem mať o pár rokov viac, že mi spoločnosť vyčlení hodiny, kedy budem môcť vychádzať von, možno od 10 do 3, aby som nezavadzala tým mladým veľmi dôležitým, ktorí budú pracovať, keď ja sa budem len tak flákať po meste, prípadne mi dovolia ísť k lekárovi, možno sa budem musieť preukázať dôkazom, že idem naozaj k lekárovi, že nie som v rannom autobusi z vlastného rozmaru. Možno mi dovolia sa prejsť ráno s paličkou v ruke v okolí môjho bydliska, samozrejme, ak to nebude na chodníku, po ktorom sa tí dôležitejší ráno ponáhľajú do svojej dôležitej práce. A samozrejme nákupy, či poštu a iné úradné záležitosti budem musieť riešiť, keď tí dôležitejší, ťažko pracujúci budú v práci. Jednoducho sa budem musieť snažiť od nich segregovať. Len rozmýšľam, ako si to zorganizujem, aby som sa vyhla rannej dopravnej špičke, zároveň bola medzi 10 a 11 na pošte, zároveň stihla byť na obed doma, aby som nezavadzala v meste tým, ktorí majú chuďáci len hodinku na obed v nejakej reštaurácii v centre mesta.
Sľubujem, určite sa budem všemocne snažiť im nezavadzať. Veď oni sú tak dôležití a ja budem tak veľmi zavadzajúca.
A sľubujem, že občas napečiem koláč, či postrážim vnúčatá, aby som nebola úplne zbytočná.
