Vo francúžštine „je t’aime » (milujem ťa) má z úst milujúcej osoby väčšiu váhu ako „je t’adore“ (zbožňujem ťa) a „c’est beau » (je to pekné) je častokrát silnejšie a citovo plnšie ako « c’est magnifique » (úžasné).
Neviem koľko jazykov má túto schopnosť a neviem ani, či je to otázkou jazyka, alebo človeka, ktorý slová vyslovuje.
V slnečnom počasí sa spustil lejak. Všetci na pracovisku utekali k oknu s výhľadom na Eiffelovku a pred našimi očami sa udial očakávaný jav. Krížom cez druhé poschodie Eiffelovky na niekoľko vzácnych sekúnd zahrala ostrými farbami široká dúha. Nikto sa nedostal do slovnej extázy, len jedna kolegyňa ticho povedala „c’est beau“. Predstavme si tú istú situáciu v slovenskom, či anglickom kontexte. „Pekné“, či „nice“ by nám asi pripadalo nie dosť zodpovedajúce javu pred našimi očami. Asi by sme museli povedať „wow“, „amazing“, nádhera, úžasné, super, geniálne.
Prečo tak často musíme zveličovať, prečo nám nestačí prežiť veľkosťou nášho „malého“ srdca plnú hodnotu slov?
Samozrejme aj slová nádhera, úžasné, výnimočné...majú svoje rovnoprávne miesto v jazyku, slovníkoch, hodnotu im neberme, ani ich zo slovníka nevytláčajme. Avšak neodoberajme hodnotu ani jednoduchším slovám. Zdajú sa banálnejšie, ale sú životom a skúsenosťami ošľahanejšie a svoju hodnotu stále majú.
Verme slovám „pekný“, „dobrý“, bez toho, že by sme museli pridávať slovo „veľmi“, alebo ich nahrádzať slovami úžasný, fantastický.
Keď nám niekto povie „mám ťa rád“ alebo „obloha bola ráno pekná“, berme si slová priamo k srdcu.
Spisovateľ Guy de Maupassant povedal: „Čokoľvek chceme povedať, existuje len jedno slovo, ktorým to vyjadriť, len jedno sloveso, ktorým to oživiť a len jedno prídavné meno, ktorým to označiť. A tak treba hľadať, až pokým ho nenájdeme, to slovo, to sloveso a to prídavné meno, a nikdy sa neuspokojiť s približnosťou…”. Nehľadajme umelú veľkoleposť, ktorou chceme prekryť skutočnosť, ale viďme v skutočnosti to, čo nám ponúka – jej veľkosť.
Francúzi vedia, že elegancia je v jednoduchosti a že bohatstvo netreba ukazovať do sveta. Výraznejšie detaily vyniknú viac, keď ich je čo najmenej, farby sú sýtejšie, keď sú na tmavom pozadí, pestrofarebná hodvábna šatka má väčší efekt, ak kontrastuje s tmavými šatami jednoduchého strihu, šperk upúta viac, keď je jediný. Tvár ženy je krajšia, ak jej mejkap je tak jemný a nevýrazný, že len podčiarkuje jej prirodzené črty.
Francúzi upredňostňujú, keď ich tanier nie je plný, ale esteticky farebne a tvarovo zaranžovaný, ak jeho obsahom sú kreatívne špeciality v malom množstve. Francúzom nejde o množstvo, ale o kvalitu.
Francúzi sú zväčša nízki, ale každý z nich sa pokladá tak trochu za Napoleóna.
Nezáviďme „veľkým“, buďme „malí“ s plným vedomím našej hodnoty.