Na Slovensku nás rodičia ako deti učili, že keď vás na návšteve ponúknu obloženými chlebíkmi, tak najprv treba odmietnuť a až na druhé ponúknutie nám mama dala jemným pohybom očí najavo, že teraz si môžme jeden chlebík zobrať.
Môj manžel mal s týmto pri jeho prvých návštevách veľký problém, bol zvyknutý, že keď sa ponúkne, nepatrí sa odmietnuť a keď ho na rôznych rodinných návštevách núkali už piatym zákuskom, nešťastne na mňa pozrel, aby som nejak zasiahla. A pri štamperlíkoch slivovice, či borovičky to boli preňho vyslovené muky. On zo slušnosti vždy do dna vypil a hostitelia zo slušnosti prázdny pohárik vždy dolievali. Musela som mu na viackrát vysvetľovať, že úlohou hostiteľa na Slovensku je núkať, úlohou hosťa je zdvorilo odmietať a po veľkom naliehaní sa raz, maximálne dvakrát ponúknuť.
Vo Francúzsku, keď ste napríklad na večeri na návšteve, tak hold a úctu hostiteľovi dáte tak, že si ešte raz naberiete, avšak tretí krát sa väčšinou už ani neponúka. Typická francúzska črta, všetko sa robí s mierou. S ponúknutím sa nečaká na druhú, či tretiu výzvu.
Keď majú rodičia návštevu, tak, ako takmer v každej slovenskej rodine, sa už pri raňajkách na stôl vyloží všetko, počnúc niekoľkými druhmi šuniek, syrov, pečiva, sladkého pečiva, vianočky, lekvárov a medu. Cieľom je, aby si každý vybral to, na čo má chuť a na čo je na raňajky zvyknutý, čo však naše americké, ani belgické, či francúzske návštevy nevedeli a tak sa vždy raňajkovalo aj dve hodiny, lebo hostia mali pocit, že jednoducho musia ochutnať zo všetkého. A keď sa do toho ešte pridá núkanie mojich rodičov, tak hostia mali dojem, že od stola sa im snáď ani nepodarí vstať. Po niekoľkoročných presviedčaniach mojej mamy, že pri takomto servírovaní z výletov po okolí nebude nič, lebo od raňajok sa akurát za stolom prepracovávame k obedu, mama si dala povedať a po rokoch konečne nabehla na systém, že mierne zredukovala množstvo raňajkovej stravy na stole a môj manžel tiež konečne pochopil, že môže vstať od stola bez toho, že by všetko okoštoval.
Podobné situácie a kultúrne šoky manžel zažíval pri prijímaní návštev. Ako my Slováci dobre vieme, podobne ako je to s opakovaným ponúkaním a ostýchavým ponúkaním sa jedlom, tak je to aj, keď sa návšteva začne zberať na odchod. Najprv sa začne jemne naznačovať, že „už pomaly pôjdeme“, na to začnú vehementné gestikulácie a protesty hostiteľov „ale kam sa ponáhľate, kam by ste chodili, zostaňte ešte si dáme zákusok, urobím ďaľšiu kávu“. Na to prirodzene návšteva ešte zostane, nie desať minút, ale ďaľšiu hodinu-dve. Potom sa celý proces zopakuje, i keď už v menej intenzívnej forme a tak na tretí krát sa návšteva dvihne a začne sa lúčiť. Manžel sa veľmi čudoval prečo návštevu zdržiavame, keď už chce odísť, veď to sa nepatrí, veď vlastne sa robí návšteve napriek. A vrchol jeho šoku bolo, keď akonáhle sa za návštevou zatvoria dvere a hostitelia zahlásia, že to sa hostia museli dobre u nás cítiť, keď sa tak dlho zdržali.
Ako definovať toleranciu vo vzťahu, či v priateľstvách? Jazyk, rasa, náboženstvo, vzdelanie, tradície, kultúra, rodina, politické názory... Slovami Antoina de Saint-Exupéry: „Naše rozdiely nám nesmú byť na škodu, ale nás musia obohacovať.“